Diary

So long and thanks for all the fish!

22. května 2016 v 17:26 | Tina
Áno, žijem.

Aj keď podľa počtu článkov za posledných 9 mesiacov to tak nevyzerá. Posledný vyšiel 12. augusta minlého roka a musím sa priznať, písanie mi vôbec nechýbalo. A stále nechýba. Písala som články takmer desať rokov, celý čas na tom istom blogu (ak nepočítame prechod z eStránok na Blog, a to ja teda nepočítam). Začalo sa to parafrázovanými článkami, ktoré som našla v časopisoch ako Kamarát a In (prečo už vlastne In nevychádza?), pokračovalo to vlastnou literárnou tvorbou a skončilo to pokusmi o vtipné, trefné a výstižné fejtonoidné... útvary. (Pokusy bohužiaľ nevyšli.) Písala som rada, ale potom aj menej rada, a keď som zistila, že vlastne nemám o čom písať, nepísala som vôbec. Stále nemám o čom písať, a tak píšem o tom, že nemám o čom písať, a aj o tom, že už písať nebudem. Možno sa o pár rokov k blogovaniu vrátim, ale na inej adrese, s iným menom a dúfajme aj so zopár miliónmi na účte.

Ďakujem všetkým, ktorí si niekedy našli cestu na tento blog, a s odhalením šokujúcejším ako to, že Jon Snow žije, ale oveľa menej smutným, ako keby nakoniec predsa len zomrel, tento blog opúšťam.

Keby ste cítili potrebu sledovať moje napínavé životné príbehy alebo by ste mi chceli vynadať za vyššie uvedený spoiler, môžete tak urobiť na instagrame: @tinnatay.

Adiós!
vidíme sa na stretnutí miliardárov o desať rokov

Say. My. Name.

9. července 2015 v 19:27 | Tina
Plán na leto, verzia 1.0.3, dátum 26.5.2015:

Júl:
  • dovolenka pri mori
  • výlety vlakmi zadarmo; mestá, hrady, turistika
  • učenie nového jazyka: japončina, prípadne klingončina
  • party hard
August:
  • výlet do nejakého významného európskeho mesta
  • šport každý deň
  • návrh vlastnej mobilnej aplikácie/funkčného robota/ekologického paliva
  • zarobenie prvého milióna (aspoň vo forintoch)
However, plány sa po realistickom zhodnotení situácie jemne zmenili.

Plán na leto, verzia 2.3.2, dátum 1.7.2015:

Júl:
  • seriály Breaking Bad, True Detective a Orange Is The New Black
August:
  • seriály Doctor Who a The Walking Dead
Našťastie, táto zmena plánov nebola natoľko vážna, aby som svoj rozvrh nenaplnila na stodesať percent.

V súčasnej dobe sa snažím vstrebať všetky pocity zo záverečného dielu spomínaného Breaking Bad (ako môže niekto preložiť názov seriálu ako Perníkový tatko? Ako? PREČO?!). Poctivo som si každý deň pozrela šesť až sedem dielov a za desať dní som seriál videla celý. Bude zo mňa ale efektívny zamestnanec. S hrôzou zisťujem, že 9gag už takmer neobsahuje narážky, ktorým nerozumiem.A keďže 9gag je takmer celý svet, prísne tajným vedeckým postupom som z toho vyvodila, že vesmír sa skladá z Game of Thrones, Breaking Bad a Avengerov.

To viedlo k nevyhnutnému záveru, tj. že Breaking Bad sa spolu s GoT zaradil na delené druhé miesto v mojom rebríčku najlepších vecí na Zemi, tesne predbiehajúc pocit pri pohľade na pateticky nezvládnutý výkon vami nenávideného človeka v až smiešne jednoduchej činnosti (niekto by to nazval aj škodoradosť, ale to znie príliš negativisticky). Na prvom mieste sa umiestnili Chris #1 a Chris #2. Ak máte istý všeobecný prehľad, viete, alebo aj neviete, že ide o C. Evansa a C. Hemswortha, čo sú Captain America a Thor. Vidíte? Všetko to do seba zapadá! Ilumináti existujú!

Dôsledná analýza viedla aj k druhému nevyhnutnému záveru: som nevyliečiteľne chorý, psychopatický jedinec nebezpečný pre spoločnosť. Dôkazom tohto tvrdenia je to, že skutočnosť, že kladný hrdina, nesympatický otravný starší pán, je vlastne jeden z najhorších antagonistov v histórii hýbajúcich sa obrázkov, som si musela prečítať na Facebooku, a to až v polovici tretej série, teda v období, keď už to každému zdravému homo sapiens bolo dávno jasné.

A vtedy začal byť sympatický.

Ako jeden v jednom z mála seriálov je zároveň jedna z hlavných postáv lepšia s dabingom, ako v origináli. Hovorím o tvrdohlavom feťákovi slash plačúcej kôpke nešťastia slash najlepšom varičovi metamfetamínu v okolí asi jedného kilometra a potom na celom svete, Jessem. Neuveriteľne dobre ho zahral Aaron Paul (bohužiaľ nehráva v hodnotných filmoch ako Jurský park ani v skvostných klenotoch ako Terminátor, takže taký odborník ako ja ho veľmi nepozná), ktorého hlas sa však viac hodí Gargamelovi alebo Luciusovi Malfoyovi. Možno to bude tým, že celú prvú sériu som pozerala po česky, pretože potočiť dvakrát kolieskom myši, aby som sa dostala k videu v angličtine, sa mi zdalo príliš zložité, takže som si zvykla na českú verziu, avšak keď už raz vyjadrím svoj názor, nezmení ho ani hrozba meteoritu padajúceho priamo na môj dom.

Vlastne, keď tak o tom premýšľam...

V každom prípade som upgradla svoju zásobu legendárnych hlášok, a tak k Winter is coming (podľa prízvuku, melódie a výrazu tvére je použiteľná v každej situácii, ak nevyhnutne potrebujete povedať nejakú múdrosť, pretože k téme nedokážete pridať žiadnu relevantnú, nedajbože dokonca aj užitočnú informáciu) pribudlo niekoľko nových. Zaraďujem sa tak k elite ľudstva, k dokonalej rase, ktorá raz zvrhne krutovládu jašterov ovládajúcich výrobu liekov proti chorobám, ktoré arabskí a extraterestriálni imigranti vyvíjajú v laborátóriách na odvrátenej strane Mesiaca, a spolu nastolíme najlepšiu demokraciu na svete, krajinu s názvom...
Povedzte to.
Povedzte to!
Spojené štáty Westerosu a Essosu, ľudová demokracia, s.r.o.

Presne tak.

Máj, mesiac filmov

31. května 2015 v 16:39 | Tina
Dlhodobo prevláda ničím nepodložený názor, že máj je mesiac lásky, rozkvitnutých čerešní, jahôd so šľahačkou a podobných somarín. Vzhľadom k tomu, že jediná čerešňa, ktorá na Slovensku a v širokom okolí ostala, odkvitla už vo februári, navrhujem prehodnotiť prívlastok ,,mesiac lásky", lebo je jasné, že máj s láskou nemá nič spoločné. (Pokiaľ nezavedieme novú tradíciu a nezačneme sa bozkávať pod repkou olejnou. Tej je všade dosť.)

My, pre ktorých je bozkávanie pod čerešňou príliš mainstream, vieme, že tento máj bol v skutočnosti mesiac filmu. Všetko to začalo Avengermi (ktorých Quicksilver bol v porovnaní s Quicksilverom z X-Men ako môj vedecký pokus, overovanie funkčnosti gravitácie pádom zo schdov v rôznych častiach dňa, v porovnaní s Veľkým hadrónovým urýchľovačom). Ako dieťa vychované v presvedčení, že komunizmus by fungoval, možno, niekedy, niekde, bez ľudí, bez peňazí a všeobecne vo svete, kde list papiera naozaj padá rovnako rýchlo ako kovová guľa, sa hrdo hlásim k Tímu Stark. Uznávam, že Captain America má niekoľko skutočne dobrých vlastností (biceps, triceps, sixpack, tvár, biele zuby a podobne), avšak je nemožné veriť niekomu, kto internet nepovažuje za aspoň tretí najlepší vynález na svete. (Po kolese a Skittles.)

Druhý film, Ex-Machina, prišiel tiež na začiatku mája. Síce som ho nevidela, to mi však nebráni odborne sa k tomu vyjadriť. (Rozprávanie o niečom, o čom neviem absolútne, úplne, vôbec nič, hm... kde som to len videla?) Musím povedať, že to bol skutočne, hm, kvalifikovanými osobami spracovaný sled dvojrozmerných obrázkov striedajúcich sa na filmovom plátne alebo na akomkoľvek inom elektronickom zariadení určenom na tento účel rýchlosťou určitého počtu týchto obrázkov presahujúceho počet prstov na hornej končatine za základnú jednotku fyzikálnej veličiny čas. Hlavní predstavitelia zvládli svoju úlohu sťahovať a uvoľňovať svaly v požadovaných momentoch, aby tak docielili požadovaný efekt, napríklad kráčať alebo vydávať zvukové vlny. Preto tomuto filmu z mojej pozície vysokokvalifikovanej diváčky udeľujem presne toľko bodov z celkového počtu desať, koľko si zaslúžia.

No a na konci mesiaca nás čakal najlepší film roka, pri troche optimizmu aj desaťročia. (Aj keď je mi jasné, že porovnávať ho s takým filmovým skvostom, akým je nepochybne 50 Shades of Grey, je až príliš odvážne.) Mad Max jednoducho nemohol sklamať. Teda mohol, ale ako die-hard fanúšička Toma Hardyho a nadšená sledovateľka Nicholasa Houlta by som si to aj tak v žiadnom prípade nepripustila. Našťastie som nemusela porušiť všetky svoje zásady a prechváliť film, ktorý si to nezaslúži, pretože Mad Max sa naozaj podaril. Ak odo mňa Interstellar dostal minulý rok 11 bodov z desiatich (lebo už predtým som urobila chybu a Gravitácii som udelila desať), potom tento film si zaslúži aspoň 15. Našťastie to v blízkom období na prekonanie hranice 200% nevyzerá, okrem Hviezdnych vojen sa najbližších päť tokov nechystá nič, čo by som videla aspoň na deväť. Najväčšia výhoda oproti ostatným filmom je jednoznačne tá, že tma jetu modrej farby. Hurá, konečne sa to bude dať pozerať aj v televízii! (Už teraz sa pri tej predstave roztápam.)

Ďalšia vec, ktorú som urobila, bolo pozretie rok a pol starého filmu Snowpiercer. Nie, nebolo to len kvôli peknému ksichtíku Chrisa Evansa. Po prvých tridsiatich minútach som si myslela, že celé dve hodiny budeme pozerať čiernu obrazovku s občasnými zábleskmi tmavosivej. Našťastie sa po čase objavila Effie Trinket Tilda Swinton prezlečená za narodeninovú tortu a zvyšok filmu sa niesol vo veselom, farebnom duchu plnom smejúcich sa detí, plávajúcich rybičiek, nádherných scenérií pri pohľade z okna a zopár masových vrážd. Keď sa film šťastne skončil tam, kde sa mal skončiť, bohužiaľ sa ešte neskončil a pokračoval dvomi minútami utrpenia. Utrpením myslíme hollywoodsky happy end. (Aj keď, neviem či je end až taký happy, keď viete, že na celej planéte pokrytej snehom ste prežili vy, päťročné plačúce dieťa a ľadový medveď.) 8/10.
A naozaj som tento film nepozerala len kvôli tvári Chrisa Evansa. V skutočnosti má Kapitán Amerika aj pekný hlas, oči a aj zuby.

Môj mesiac filmov však neskončil. Máj bol korunovaný perličkou svetovej kinematografie, inteligentnou komédiou vhodnou pre všetky vekové kategórie, prezentujúcou odpovede na základné otázky života, vesmíru a všetkého. Verili by ste, že to bolo prvýkrát, čo som videla Borata?

Katarína na blate a Vianoce aspoň sú

19. prosince 2014 v 20:19 | Tina
Vianočnú atmosféru máme tento rok len vďaka reklamám, pretože pre sneh asi nie sme dosť dobrí. Aspoň tie reklamy nám pripomínajú, že sviatky sú čas lásky, rodinnej pohody a mobilov a paušálov pre blízkych (kúpiš jeden, tak kúp rovno dva!). Niektoré spoločnosti, ktoré neskrývajú svoje ponuky za Vianoce, ale radšej ponúkajú špeciálne výhody počas Vianoc, sú takmer otravnejšie ako Bambuľka s kúúúúfríííkom, čo je výkon hodný Ceny Televízie Reklama (sedemdesiateho tretieho kanála televízie Majorkríza venovaného tomu najlepšiemu a najhoršiemu, čo oddelenia reklamy na reklamu na reklamu dokázali vyprodukovať) za Najefektívnejšie plytvanie časom poslucháča kategórie 50-79 minút televízie denne, 183. najdôležitejšia kategória.
Vianoce ale nemôžu pokaziť ani reklamy, ani sneh, respektíve jeho nedostatok. Kým budú na Štedrý deň vysielať Popolušku, nepodarí sa to nikdy nikomu!

Invázia mrazenej vody začala

24. listopadu 2014 v 19:47 | Tina
Mierumilovne si kráčam po meste, obzerám sa po výkladoch, vymýšľam, aký darček do 1,50€ môžem kúpiť, keď zrazu na mňa drzo zaútočí snehová vločka. Zmätene sa otočím, aby som jej unikla, no vzápätí dostanem ďalší zásah do tváre z opačnej strany. Zarazene sa otočím na severovýchod, kde zatiaľ zimné počasie nemá moc, len aby mi škodoradostne odpovedalo štyrmi ďalšími. Ustráchane sa prepletám pomedzi kusy padajúceho ľadu, skúšam všetky gymnastické prvky, aby ma už neprenasledovali, no neuniknem im. Sú všade!

Moje problémy s najhoršou formou zrážok sa stratili akurát na tak dlho, aby som zabudla, aké strašné to môže byť. Dnes sa sneh po takmer roku objavil znova, a to v jeho najotravnejšej podobe, aká existuje: sneh, ktorý možno aj je sneh, ale možno nie je, a možno po dopade na chodník ostane pár sekúnd viditeľný, ale pri dotyku s kožou sa okamžite roztopí a neomylne nájde cestu priamo do stredu chrbta. Pri svojej púti pozdĺž chrbtice navyše namočí každý kus oblečenia, ktorý po ceste stretne.

Ak ani tento rok nezažijeme zasnežené Vianoce, verte mi: nerozplačem sa z toho.

Bratislava: Takmer civilizácia

12. listopadu 2014 v 17:41 | Tina
Ako každý víkend, aj teraz som sa rozhodla, že sa konečne naučím bezstavovce na biológiu. Ako každý týždeň, aj teraz som to po prvých štyroch stranách vzdala, napriek tomu, že hubka jazerná je nesmierne zaujímavý živočích a jej životný cyklus je tak fascinujúci, že popri ňom vyzerá sonda Rosetta pristávajúca na kométe ako ceruzka v porovnaní s tlačiarňou.
Našťastie, aby som sa tomu vyhla, nemusela som sa ani tváriť, že robím niečo dôležitejšie (ako napríklad staviam jadrový generátor alebo zachraňujem svet pred naklonovaným Justinom Bieberom). V Bratislave majú krásnu budovu postavenú v oslnivom komunistickom slohu, čiže Inchebu, v ktorej sa konajú výstavy, ktoré sa z času na čas oplatí vidieť. Tento víkend tam navyše bol aj jediný knižný veľtrh na Slovensku, Bibliotéka, čo je neopakovateľná príležitosť ako 1.) nakúpiť knihy, 2.) pozrieť si výstavu o Tutanchamonovi a 3.) priblížiť sa aspoň na 40 kilometrov k civilizovanej krajine.
Dozvedela som sa dve nové veci: Prvá je, že Achnaton bol Tutanchamonov otec. Tá druhá, že Nefertiti bola Achnatonova manželka. Oveľa menej ma prekvapilo, že Nefertiti nebola Tutanchamonovou matkou, čo síce v kontexte dvoch predchádzajúcich faktov môže byť mierne prekvapujúce, no ja som to tak nejako predpokladala aj predtým. Ak vás aspoň trochu zaujíma Egypt (čo je najznesiteľnejšia časť dejepisu) alebo ak máte radi lesklé sarkofágy a lesklé náušnice a lesklé postele s hrošími hlavami, určite sa choďte pozrieť (výstava je otvorená do 4. januára).
Bibliotéka bola o niečo menej poučná, ale dalo sa tam kúpiť oveľa viac kníh. Niežeby som si ich odtiaľ doniesla neviemako veľa. Iba dve knihy-časopisy o Barcelone (keďže som sa sama so sebou dohodla, že do Barcelony v lete pôjdeme na dovolenku) a o Nórsku a jednu detektívku od slovenskej autorky Daniely Kapitáňovej. Tramtadadá, po dvesto rokoch sa môžete tešiť na recenziu!
Po návrate zo skorocivilizácie v nedeľu som si s hrôzou uvedomila, že tá písomka z bezstavovcov neutečie, čo znamená, že dnes, v stredu, si konečne otváram zošit a zajtra to snáď nejako napíšem.

P.S.: Heuréka, ESA práve ako prvá prístála na kométe! Ideme to zapiť čajom s medom a citrónom. Pretože #YOLO.

Nie všetky vianočné reklamy nutne spôsobujú deštrukciu všetkých zmyslových orgánov

20. října 2014 v 20:00 | Tina
,,Mám strašne veľkú
chuť dať ti telku."
- kreatívny člen PR tímu Telekomu
 

Telekom opäť nesklamal a ako skoro každý rok nám dal vianočnú reklamu, na ktorú sa nielenže nedá pozerať a ktorá sa nedá počúvať, ale navyše to budeme musieť trpieť ešte tri mesiace.
(A to som si myslela, že po Malej vianočke od Orangeu už prežijem všetko. My poor summer child...)
Jediná reklama, ktorá mi nespôsobuje zápal slzných kanálikov, je tá od Kofoly. Dôkazom toho je aj to, že sa objavuje už posledných sedem (osem?) rokov a zatiaľ nikto kvôli nej nespáchal samovraždu bodnutím noža do uší. A keď sa z televízie ozve legendárna veta ,,Ja už nemusím, ja už ho vidím!", každý vie, že je čas zháňať darčeky a konečne sa ísť ukázať na ten krúžok, na ktorý ste sa prihlásili v septembri. (To nie je môj prípad. Ja posledné tri roky chodím na bedminton a ešte som tam nebola.)
To, čo ma prekvapuje, je, že už je polovica októbra a my sme zatiaľ neboli svedkami žiadneho skvostného počinu umelcov z O2, Orangeu alebo Prima banky. Tí zvyknú mávať mimoriadne nechutne primitívne reklamy, ale dosť pochybujem, že tento rok niečo prekoná tú opernú ružovo-bielu hrôzu. Rada by som tomu verila, ale bohužiaľ kreativita Slovákov nepozná hranice.

P.S.
Úprimne dúfam, že ten idiot zo Slovenskej sporiteľne, ktorý nevie namontovať odkvapovú rúru ani vyliezť na strom, už konečne dostane vianočným stromčekom po hlave.

Deň zdravej výživy

15. října 2014 v 19:57 | Tina
Hádajte, kto má zajtra narodeniny?
Prezradím vám, že som to ja. (Nikto iný ma veľmi nezaujíma.)
A viete ešte, aký je zajtra deň? Deň zdravej výživy. Život je nefér, no nie?
Mohla som sa narodiť na krásne výročie vzniku barometra. (dnes)
Je to neskutočne nespravodlivé a keď raz budem prezidentka galaxie, presuniem tento sviatok na prvého januára. V ten deň už máme predsa dva sviatky, čo sa môže stať len na Slovensku, tak prečo nie aj tretí?
Takže, aby som bola prvá: všetko najlepšie mne!

Z Košíc do Žiliny za 4...5...6...7 hodín!

1. října 2014 v 18:24 | Tina
Využijem všetky svoje znalosti z matematiky, ktoré som získala poctivým štúdiom za posledných deväť rokov a poviem vám, akou kozmicky vysokou rýchlosťou sme sa rútili po najlepších diaľniciach v slnečnej sústave.
Bolo to priam formuloidných 58km/h.
Samozrejme, v priemere.

Minulý utorok sme sa vybrali na exkurziu do druhého najväčšieho mesta Slovenska. Cesta tam trvala 4 hodiny aj so zastávkou, čo nie je nič neakceptovateľné. Do Košíc sme dorazili o jedenástej, aj keď podľa farby oblohy bolo tak tri minúty pred apokalypsou. Obušky a paralyzéry sme museli nechať doma, a tak sme boli nútení prejsť 200 metrov od parkoviska do Slovenského technického múzea vydaní napospas osudu a dobrej vôli našich spoluobčanov.
Asi sme vytvorili nový svetový rekord v prežití na voľnom priestranstve v Košiciach bez toho, aby nám niekto niečo ukradol.

Výstava bola pekná (hrali sme sa s fyzikálnymi hračkami a chytali sme gule s elektrickými nábojmi), chvíľu sme hľadali Aupark, ďalšiu chvíľu nám trvalo, kým sme našli McDonald, no a potom bol čas vrátiť sa do civilizácie do skorocivilizácie domov.
Mysleli sme si, že do pol deviatej budeme doma. Lenže predtým sme prežili návštevu Košíc a rovnováha vesmíru bola narušená.
A tak sme pod jedným malým kopcom jednoducho zastali a nedokázali sme sa pohnúť. Bolo to už skoro v Žiline (konkrétne v Turanoch (pred Sučanmi (pred Martinom (pridám ešte zátvorku (lebo ma to baví))))), odkiaľ by sme pri dobrej vôli prišli domov aj sami. Určite by sme sa vrátili skôr.
Najskôr sa šofér pokúsil autobus opraviť, a to hneď niekoľkokrát. Po dvoch hodinách usúdil, že to predsa len nepôjde. A tak bolo treba zavolať iný autobus. To však chvíľu trvalo, pretože bolo treba zohnať šoféra, a ani cesta zo Žiliny nie je pol minúty. Nakoniec dorazil a my sme sa šťastne (viac-menej, neviem, už som spala) vrátili o jedenástej.
Prežitie Košíc sa však nedá vykompenzovať tak jednoducho. Na rozdiel od autobusu, ktorým sme sa viezli väčšinu dňa, v tom druhom fungovala klíma perfektne. Možno až príliš. Už v stredu som mala nádchu a točila sa mi hlava, ale na druhý deň, keď som sa postavila, že pôjdem do školy, jednoducho som spadla späť do postele. Prespala som väčšinu štvrtku a polovicu piatku (okrem občasných kontrol stavu futbalových zápasov) a cítila som sa ako drogový závislák, kvôli množštvu tabletiek a kvapiek.
Tento týždeň už je to lepšie, aj keď viem, že z nádchy sa nevyliečim až do konca apríla, tak ako každý rok. Prípadne mája, ak budem mať šťastie.
Sily vesmíru sú opäť vyrovnané.

Jazykové okienko: Dnes na tému náramky z gumičiek

17. září 2014 v 19:29 | Tina
Farebné náramky sú všade: ich hrdým vlastníkom je už aj pápež.
Majú ich všetci, pretože im ešte nikto nepovedal, aké sú škaredé.
Ešte že máte mňa, takto môžete svojich cudzojazyčnohovoriacich kamarátov a známych upozorniť, aby nezkĺzli do zradných vôd mainstreamových doplnkov.

Po slovensky: Neznášam náramky z gumičiek.
Po česky: Nesnáším náramky z gumiček.
Po anglicky: I hate loom bands.
Po francúzsky: Je déteste les loom bands.*
Po španielsky: Odio las loom bands.*
Po nemecky: Ich hasse die loom bands.*
Po holandsky: Ik haat loom bands.*
Po fínsky: Vihaan loom bands.*

*Som si istá, že je to zrozumiteľné.

BONUS!
Po anglicky: I am absolutely convinced that I am not the only one who thinks that loom bands are really overrated, that's why I refused to make or wear them at all, and I recommend you to do the same.

Nemáte za čo!
 
 

Reklama